Prijatie
pre každú
rodinu
Naša rodinná dovolenka
Sedím so slzami v očiach, zúfalá a s malou dušičkou premýšľam, čo som si to zase vymyslela. Prečo sa môj milovaný manžel zase raz nechal mnou prehovoriť?
Náš Miško leží v kŕčoch, uplakaný a ubolený, zmätený z nového prostredia... Už tretí deň odmieta čokoľvek zjesť a nikam nechce ísť. Navyše vo mne doznieva stres z nášho príchodu, kedy sme vyše hodiny sedeli na kufroch na ulici pred domom a čakali na kľúče od bytu, hladní, smädní a prepotení. Miško nechápajúc situácii ma ťahal niekam preč, vrieskal a kopal, keďže vôbec nerozpráva. A keby som bola vtedy ešte vedela, že ma tam hore čaká nefunkčná práčka?!
Ale poďme na začiatok:
Cesta na letisko zbehla ako nič, jazda autom sa nám predsa páči! Až v lietadle sme si s manželom uvedomili ako skvele Miško zvládol všetky tie kontroly a presuny po letisku.
Tento rok sme po prvýkrát nemuseli využiť špeciálnu asistenciu. Pamätal si minuloročný let? Určite. Všetko sa začalo komplikovať až po príchode na miesto, keďže po niekoľkých rokoch sme sa rozhodli zmeniť destináciu.
Po náročných prvých dňoch sa Miško aklimatizoval a začas sa udomácňovať. Bruško poľavilo, zub vypadol a začal papať. Najprv len to, čo sme mu priniesli z domu, no postupne aj jeho obľúbené doma pripravované jedlá. Zhruba po štyroch dňoch sa dovolenka začala aj pre mňa s Miškom. Už to nebol ten utiahnutý a zalezený chlapček v posteli v jednej izbe, ale pobehoval si sem a tam vysmiaty po celom byte.
Možno sa teraz pýtate, načo to je dobré? Takto trápiť seba a dieťa, stresovať celú rodinu? Ale ten moment, keď si Miško uvedomil, že je zase pri mori... Vbehol do vody celý nadšený, trepotal rúčkami a nechal sa špliechať vlnami. Hodiny strávené len vo vode. Tento rok si nechal navliecť rukávniky, aj keď len na pár minút, ale aj to je pre nás veľký pokrok. Dokonca prvýkrát pustil svoje vedierko a už netrávil čas len prelievaním vody. Hádzal sa do vĺn, snažil sa plávať, dokonca aj na chrbte. Videla som na ňom ako sa to jeho napätie uvoľňuje a senzoricky sa „prejedá“. Vtedy zabúdam na všetok stres a obavy.
S odstupom času sa nad tým zlým už len pousmejeme. Boli to krásne dva týždne našej rodinnej dovolenky. Manžel, ja, Miško a o rok staršia dcéra Zojka. Dlhé večerné prechádzky, západy slnka, len tak sme sedávali na lavičke pri pobreží a sledovali vlny, lode na mori, čajky poletujúce nad nami. Alebo ticho pozorovali ľudí naokolo a užívali si prítomnosť, navonok pôsobiaci ako úplne normálna rodina. Párkrát nám Miško dovolil aj sadnúť si večer niekam do kaviarne, či baru.
A ten pocit, keď po pristáti na letisku zistíte, že vám neštartuje auto? Ako som tak stála s deťmi a čakala, kým manžel opraví auto, sledovala som rodinu vedľa nás ako sa prehrabávajú v kufroch a hľadajú kľúče od auta...
To mi pripomenulo, že každý prežívame to svoje trápenie a problémy, s ktorými sa musíme sami popasovať. A je len na nás samotných, či sa odvážime prekročiť prah svojho strachu a čeliť výzvam a nepoznanému.
Mne to za to stojí.
„mama dieťaťa s poruchou autistického spektra“
